O blahodarných účinkoch telesného cvičenia na organizmus sa napísalo nespočetne veľa článkov. O jeho pozitívnom vplyve na duševné zdravie možno taktiež, no určite nie toľko, koľko by sa mohlo. A pritom je to jasné ako facka, telesné cvičenie napomáha našej hlave minimálne rovnako ako našim svalom.
Aj napriek svojmu pomerne mladému veku (29 rokov), som si toho za život preskákal dosť. Bol som nadriadený tridsiatim stavebným robotníkom, musel som veľa cestovať, takmer neustále som sa musel spoliehať jedine sám na seba a často ma okašľali aj tí, od ktorých by som to nikdy nečakal. Zažil som zradu priateľov, zažil som výpoveď a musel som vyžiť aj keď som nemal žiaden príjem. Zažil som situácie, kedy som sa musel veľmi rýchlo premiestňovať a takpovediac za pochodu zmeniť všetky svoje životné priority.
Zažil som bolesť a zdravotné problémy, kedy som skoncoval s anabolickými steroidmi. Jednoducho bolo niekoľko na pohľad bezvýchodiskových situácii, v ktorých by sa mnohí takmer určite zosypali. Pri všetkých týchto situáciách som si však zachoval triezvy úsudok. Jasné beriem, spravil som niekoľko blbostí na ktoré nie som hrdý, býval som miestami agresívny a odohnal som si od seba ľudí, ktorých stálo za to poznať. Urobil som rozhodnutia, ktoré som neskôr ľutoval a nedajú sa vrátiť späť. Prišiel som o mnoho no aj napriek tomu som stále tu. Ako je to možné? Ja viem, nesmiem byť alibista ani idealista…
Ale vždy tu bola moja srdcovka. Moje pravidelné cvičenie, moja „šálka čaju o piatej“, moja seansa, môj rituál, moja železná košeľa, ktorú si neviem zvliecť ani po viac ako 16 rokoch.
Vždy keď som prišiel večer domov frustrovaný a plný nenávisti s chuťou všetko zanechať a niekde utiecť, spáliť mosty a začať odznova, nádej mi dodávalo cvičenie. Ten čas je ako sen. Neviete ho ovládať, neviete doňho zasiahnuť no je tu a ak je dobrý, cítite sa blažene. Znovuzrodený a oddýchnutí aj keď je telo ubolené a unavené. A zrazu má všetko zmysel, zrazu sa baterky o trochu dobili.
Verte mi že aj keď som chlap (hoci teraz už menší), ktorý kedysi vážil niečo cez 127kg, nosil hlavu vystrihanú dohola a bombera z neho nezíde po celú zimu aj ja som mal často chuť plakať. Niekedy neostalo len pri chuti… Pýtal som sa prečo mám stále takú smolu, kedy si tú lajnu sračiek vyšňupem až do konca?
Nastal rok skutočných útrap, prišiel som o prácu a nemohol som si nájsť novú, bol som bez peňazí no s úverom na krku, dvaja moji najlepší priatelia ochoreli na zákernú chorobu a moja teta, ktorá sa celý život podielala na mojej výchove na tom tiež nebola zdravotne veľmi dobre…Napohľad veľmi prekérna situácia, mnohí by sa šli vešať no ja nie. V takýchto situáciách akoby prestávam vnímať emócie a zatnem sa. Viem, že je okolo mňa mnoho zlého ale človeče čo tí ostatní? Čo by sa to dali keby mohli byť zdraví a mohli si ísť zacvičiť? Nebolo by fajn byť pre nich oporou ako pevný kamenný stĺp? Cvičenie ma nabíjalo energiou, ktorú som sa snažil odovzdávať ďalej.
Je to ako hra na superhrdinu. V jednú chvíľu máme množstvo životnej energie a ani nevieme odkiaľ pramení a inokedy cítime presný opak. Skúsme si raz malý pokus, zovrime dlane v päsť, zatvorme oči a predstavme si ako sa do naších pästí vlieva obrovská sila a svetlo odniekiaľ z okolia, napríklad zo slnka. Uložisko energie môže byť rôzne, taktiež môžete vyskúšať veľmi hlboký nádych nosom a pritom si predstavovať, ako do vás prúdi životná energia, ktorá okolo vášho tela vytvára ochranný štít. Od neho sa potom odráža všetko zlé, váš pohľad je priamy a prebodáva všetky prekážky a všetkých neprajníkov. Presne takúto extrémnu energiu si viete dobiť sami myslením, pretože všetko je len v hlave.
Keď trénujem, veľmi rád som pritom sám. Mám vtedy možnosť rozjímať a nadobúdam nové myšlienky, nad ktorými nemám bežne počas dňa čas uvažovať. Zázračne vždy pri cvičení, ak ma trápi nejaký nezdar práve v čase tréningu nájdem vo svojom vnútri riešenie na všetky moje pálčivé otázky. Je to ako taká auto-terapia, kedy sa spovedám sám sebe. Tento pocit zažívam iba pri cvičení. Hoci by ste si povedali, že meditovať môžete aj doma v polohe ležmo či inej. Toto je niečo rozdielne, je to ako veľmi produktívna práca, pri ktorej vám ide všetko tak krásne odruky a zrazu je všetko možné. Nakoniec máte pocit dobre odvedenej práce a pocit, že ste k niečomu dospeli.
Presne preto považujem svoj tréning za drogu, na ktorej zostanem závislí zrejme až do konca života (aspoň dúfam) a hoci vždy nebudem dosahovať tie najlepšie telesné výkony, očistný a preventívny účinok tohto môjho koníčka budem chcieť využívať aj naďalej.
